Práca skúma intímny a neustále sa meniaci vzťah medzi človekom a materiálom, najmä hlinou, prostredníctvom procesu učenia sa novej technológii – točeniu na hrnčiarskom kruhu.
V centre pozornosti nestojí len výsledný objekt, ale predovšetkým gesto, ktoré ho formuje.
Súčasťou práce je aj vedomé narúšanie tohto vzťahu. Prostredníctvom nástrojov, ktoré obmedzujú pohyb ruky, dochádza k oslabeniu priameho fyzického kontaktu s hlinou, ktorý potláča prirodzený rytmus práce. Tým vznikajú nové štruktúry, tvary a gestá, ktoré autorke umožňujú reflektovať hranice vlastnej kontroly a autonómiu materiálu.
Hľadanie prienikov pokračuje aj v práci s inými materiálmi – cestom či cukrovou hmotou – ktoré podobne reagujú na dotyk a tlak. Vzniká tak širší materiálový dialóg, v ktorom sa skúma, ako sa mení gesto pri zmene materiálu a ako materiál spätne formuje človeka.
Opakovaním gest, pozorným sledovaním ich jemných variácií a vnímaním materiálu sa práca stáva akýmsi skúmaním prítomnosti, sústredenia a fyzickej pamäti. V tejto práci je gesto rovnako dôležité ako výsledný tvar – obidve sú stopou, ktorá dokumentuje vzťah človeka
a hmoty.
Projekt vzniká v spolupráci s Ateliérom keramiky (doplnkový ateliér) Odborná spolupráca: doc. Mgr. art. Markéta Nováková, ArtD a Mgr. art. Karin Patúcová – Lunterová, ArtD.